V TANAPe trvá éra Roberta Fica alebo čriepky z príbehu Pavla Majka

Jún 2022 sa okrem veľkého sucha a extrémnych horúčav zapíše do slovenskej histórie aj tým, že Slovensko na Európskom súdnom dvore prehralo spor o ochrane hlucháňa hôrneho (Tetrao urogallus) v rokoch 2015 – 2019. Súd dal za pravdu Európskej komisii, podľa ktorej Slovensko nedostatočne chráni tohto vzácneho živočícha, ktorého populácia, ako uviedli viaceré média v našej krajine, klesla od roku 2004 na polovicu. Horšie ako hroziaca pokuta je, že tomuto druhu hrozí v našej prírode úplne vyhynutie. Súdny dvor EÚ v Luxemburgu rozhodol, že Slovenská republika porušila európsku legislatívu ochrany prírody a to aj tým, že ešte stále neprijala najdôležitejšie opatrenia obsiahnuté v Programe záchrany, akými sú okrem iného zonácie najväčších chránených území a zavedenie a dodržiavanie bezzásahového režimu spojeného s piatym stupňom ochrany.

Z textu rozsudku je jednoznačné, že sa v celom rozsahu vzťahuje aj na územie Tatranského národného parku (tzv. Chránené vtáčie územie Tatry zriadené vyhláškou MŽP č. 4/2011 Z. z. – SLOV-LEX), kde sa do roku 2019 o hlucháňa a jeho aktívnu ochranu v rámci Správy Tatranského národného parku (ďalej Správa TANAPu) v podstate nikto systematicky nezaujímal, prebiehali tam náhodné aj plánované ťažby dreva. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že Správa TANAPu ako odborná organizácia v období 2015 —– 2019 nevedela poskytnúť žiadne relevantné materiály a dôkazy (prijaté reálne opatrenia), ktoré by poslúžili na obhajobu Slovenskej republiky. V uvedenom období stav populácie hlucháňa cielene nemonitorovala a neprijímala nejaké praktické opatrenia. Z rozsudku tiež vyplýva, že po Nízkych Tatrách, ktoré boli vyhodnotené ako najhoršie územie z pohľadu ochrany areálu výskytu hlucháňa hôrneho, ide vo Vysokých Tatrách o územie s nedostatočnou ochranou hlucháňa aj napriek tomu, že lesné ekosystémy TANAPu predstavujú kľúčový biotop pre prežitie tohto druhu u nás.

S dátumom november 2015 je na webovej stránke Štátnej ochrany prírody SR, Banská Bystrica zverejnený dokument – Program starostlivosti Chránené vtáčie územie Tatry 2016 — 2045, kde sa síce konštatuje, že celkovo je stav hniezdiacich párov hlucháňa hôrneho v Tatrách priaznivejší ako na iných územiach Slovenska, a to hlavne na oravskej strane Západných Tatier, kde sa koncentruje až polovica populácie, avšak sú to len odhady a program apeluje na urgentnú aktívnu ochranu tohto druhu. Namiesto toho, aby Správa TANAPu na čele s jej riaditeľom bila na poplach pri hlucháňovi a propagovala prísnu, dnes v mnohých lokalitách nedostatočnú ochranu jeho známych biotopov aj v Tatrách (z obdobia 2012 – 2019 na webovej stránke Správy TANAPu sa v archíve aktualít dá nájsť len odkaz na krásne filmové zábery strážcu Jána Hoľmu venované kurovitým vtákom v Tatrách, a to je jediná zmienka o hlucháňovi v Tatrách), celé roky Správa TANAPu sa koncentrovala a verejnosť priebežne informovala v aktualitách z parku ako senzáciu, kde „dovolenkuje“ orol Arnold, neskôr známy ako orlica Anička.

Správu TANAPu skôr charakterizujú rôzne medializované aj nemedializované kauzy, napr. rozdávania neoprávnených výnimiek pre vyvoleným v piatom najvyššom stupni ochrany prírody (konské pólo na Štrbskom plese bolo málo), a tak Správa napr. v roku 2017 bez škrupúľ povolila aj hudobný festival Tatra Flowers na Téryho chate či Skalnatom plese, čo zákon o ochrane prírody výslovne zakazuje, lebo to môže vyrušovať aj hlucháne (Majko: V Tatrách sú miesta, kde nesmie zaznieť ani sláčik – Korzár SME). Ani v oficiálnej správe zo septembra 2017, ktorú Správa TANAPu predkladá za Slovenskú republiku komisii UNESCO o stave biosférickej rezervácie Tatry a jej ochrany, nebola zmienka o alarmujúcej situácii s hlucháňom na Slovensku a jeho záchrane v TANAPe. Celá pozornosť je podľa správy pre UNESCO nasmerovaná hlavne na ochranu a monitorovanie veľkých šeliem – medveďa, vlka a rysa. Na vymierajúceho hlucháňa sa v tejto správe aj na Správe TANAPu viac-menej zabudlo.

Ministerstvo životného prostredia SR na rozsudok Súdneho dvora EÚ zareagovalo oficiálnym stanoviskom pre média, kde uvádza, že Slovensko dopláca na chyby z Ficovej éry a na konci stanoviska uvádza, že si závažnosť problému uvedomuje a pripravuje zonácie národných parkov (Slovensko dopláca na chyby z Ficovej éry (minzp.sk). Ale stačí, aby sme hlbšie nepátrali po príčinách a zodpovedných osobách a jednoducho všetku vinu zvalili na bývalého premiéra? Za všetko v tejto krajine, teda aj za hlucháňa a ničenie jeho prírodného prostredia, zodpovedá výlučne predseda vlády?

V právnom štáte, ktorým by Slovenská republika mala byť, sú povinnosti a úlohy aj v sfére ochrany prírody regulované zákonom, momentálne tým platným z roku 2002 a daňoví poplatníci platia nemalé dane tejto krajine, aby ochrana prírody ako verejnoprospešná funkcia bola adekvátne a efektívne zabezpečená štátom. Kľúčovú úlohu v ochrane prírody v národných parkoch zohráva špecializovaná organizácia ochrany prírody, ktorou je Štátna ochrana prírody Slovenskej republiky, pod ktorú do 1. apríla 2022 patrila aj Správa TANAPu, ktorá priamo ako štátna odborná organizácia zodpovedá aj za prípravu odborného programu starostlivosti a návrhu zonácie národného parku.

Pamätníci z tatranského regiónu si isto ešte spomenú na obdobie máj – júl 2004, keď Správa TANAPu v rámci prípravy Programu starostlivosti o TANAP a návrhu zonácie uskutočnila verejné vypočutia a všetky pripomienky odbornej aj laickej verejnosti uverejnila v Bielej knihe. Potom 19. novembra 2004 došlo k najväčšej veternej kalamite. Táto udalosť na čas otázku zonácie posunula na druhú koľaj. Avšak je zarážajúce, že TANAP dodnes, keď sa píše rok 2022, nemá schválený program starostlivosti a jasnú zonáciu. Donedávna nemal tento park dokonca ani platný návštevný poriadok. Je za to všetko naozaj zodpovedný Robert Fico? To v tejto krajine za toto systémové zlyhanie, ktoré rozsudkom Súdneho dvoru EÚ okrem reputačnej škody Slovenskej republike prinesie aj finančnú ujmu, keď bude vyrubená pokuta, nie je nik z odborných organizácií ochrany prírody osobne zodpovedný?

Tento príspevok sa snaží, aby si každý občan Slovenskej republiky mohol urobiť obraz, ako je možné, že v najstaršom národnom parku je v mnohých ohľadoch momentálne neutešený stav ohľadom ochrany prírody nielen v otázke hlucháňa (v niektorých aspektoch vládne až anarchia, ktorej mala predísť práve rozumná zonácia). Bohužiaľ, opodstatnená žaloba voči Slovenskej republike na Európskom súdnom dvore pre hlucháňa je len vyvrcholením obdobia éry Roberta Fica, kde sa mimoriadne darilo aj riaditeľovi TANAPu Pavlovi Majkov.

Hádam sa pri výberovom konaní na riaditeľa Správy TANAPu dozvieme, ako tejto vláde záleží na budúcnosti Tatranského národného parku a či to OĽANO s bojom za očistu krajiny myslí vážne a nebude hon na autorov tohto článku, ale reálne sa dočkáme verejnej diskusie o osobnej zodpovednosti konkrétnych osôb z éry Roberta Fica dodnes alebo v minulosti pôsobiacich v rezorte Ministerstva životného prostredia SR, ktorých úlohou bolo predísť zlyhaniam pri ochrane hlucháňa a ktorí si nesplnili zákonné povinnosti zabezpečiť schválenia programu starostlivosti s odbornou a funkčnou zonáciou Tatranského národného parku. Jednou z týchto osôb so zvláštnou minulosťou je aj Ing. Pavol Majko, v súčasnosti poverený riaditeľ zreformovanej Správy TANAPu, ktorý je dodnes určitými ľuďmi prezentovaný ako hrdina v ochrane prírody a ako údajne najlepší manažér národného parku.

Čo bude na Slovensku skôr: diaľnica do Košíc alebo zonácia TANAPu?

V ére Roberta Fica, presnejšie za jeho premierovania v rokoch 2006 – 2010, sa udial vážny precedens v slovenskej ochrane prírody ilustrujúci svojvôľu a arogantnosť vtedajšej vládnej moci. Dňa 1. februára 2007 generálny riaditeľ Štátnej ochrany prírody SR, v tom čase ním bol pán Ján Mizerák (dnes asistent predsedu parlamentu Borisa Kollára), odvolal všetkých riaditeľov národných parkov a chránených krajinných oblastí s odôvodnením, že ide o organizačnú zmenu, ktorá podľa neho mala priniesť modernizáciu a zeefektívnenie fungovania ochrany prírody na Slovensku. Nakoniec sa táto udalosť v očiach odbornej verejnosti a milovníkov slovenskej prírody zapísala ako politická objednávka, ktorej hlavným cieľom bolo odstrániť nepohodlných riaditeľov v kľúčových národných parkoch, kde bol najväčší potenciál na ťažbu dreva a rozširovanie lyžiarskych stredísk a apartmánových komplexov a nie je vylúčené, že aj ako nástroj cieleného oddialenia prijať korektné a efektívne zonácie národných parkov. Na poste riaditeľa Správy TANAPu po 11 rokoch musel skončiť Tomáš Vančura, ktorý bol známy presadzovaním dôslednej ochrany prírody a otvoreným nesúhlasom s rozširovaním zjazdoviek a s veľkou developerskou výstavbou v národnom parku. V neuveriteľne krátkom čase, teda už 27. februára 2007, prebehli výberové konania na nových riaditeľov a na čelo Správy TANAPu nastúpil Pavol Majko, ktorý mal veľmi blízke vzťahy s politickou stranou SNS.

O prekvapivých výmenách písali v tom čase mnohé média (napr. Vančura odchádza z TANAPu, www.sme.sk) a objavil sa v nich aj komentár, ktorý nesvedčí o objektívnom výbere riaditeľov. Zástupca mimovládnych organizácií, ktorý bol vo výberovej komisii, uviedol, že konkurz bol zmanipulovaný a účelovo neboli vybraní najlepší kandidáti. V novinovom článku z marca 2007 citovali novovymenovaného riaditeľa Pavla Majka, že odborný návrh zonácie TANAPu plánujú predložiť ministerstvu do konca marca. V článku sa však nepíše rok, takže by bolo dnes zaujímavé zistiť, ktorý rok mal vtedy Pavol Majko na mysli. Táto výmena riaditeľa viedla aj k znechuteniu a postupnému odchodu mnohých vysokokvalifikovaných a čestných zamestnancov Správy TANAPu, z ktorých niektorí prešli do susedných národných parkov, do akademického prostredia alebo neziskového sektora. Po zlúčení Štátnych lesov TANAPu k Správe TANAPu sa podobný scénar odohráva aj teraz. Správa TANAPu pod vedením Pavla Majka nie je lákavý zamestnávateľ pre lesníkov a odborníkov ochrany prírody.

Tento rok si pripomíname 15. výročie odvtedy, čo zaznela z úst expremiéra Roberta Fica jeho legendárna veta: Diaľnica do Košíc bude hotová do roku 2010. Nedokončená diaľnica nie je len jeden z typických prázdnych sľubov slovenských politikov, ale práve s odstupom času je jeden zo symbolov zlyhania štátu. Podobne je to so zonáciou Tatranského národného parku, pričom tiež uplynulo 15 rokov, čo Pavol Majko povedal pre média, že návrh zonácie TANAPu plánujú predložiť ministerstvu do konca marca. V roku 2007 síce novela zákona o ochrane prírody stanovila legislatívny rámec pre zonáciu a vyzeralo to na prvý pohľad, že zonáciu TANAPu schváli už prvý kabinet Roberta Fica. Avšak dnes už vieme, že sa to nepodarilo žiadnemu ministrovi, aj keď mali v podstate všetci z nich silné reči, že to je len otázka mesiacov, napr. v novembri 2010 vtedajší minister životného prostredia Józef Nagy (Most-Híd) verejne vyhlásil, že zonácia TANAPu je vecou celého Slovenska a on ten problém uzavrie do pol roka (https://spis.korzar.sme.sk/c/5640538/minister-chce-zonaciu-tatier-uzavriet-do-pol-roka.html).

Zonáciu sa nepodarilo realizovať ani Petrovi Žigovi (Smer-SD), ani Lászlóvi Sólymosovi (Most-Híd), ktorý očakával zonáciu v priebehu roku 2018. V spomínanej správe zo septembra 2017, ktorú Správa TANAPu poslala komisii UNESCO, sa píše, že zonácia je už hotová, všetci s ňou súhlasili a čaká sa len na podpis. Z toho bude asi čoskoro ďalšia medzinárodná blamáž, keď budeme musieť komisii UNESCO v najbližšej správe vysvetľovať, že tieto informácie boli v skutočnosti len blaf Správy TANAPu, ktorá správu vyhotovila, aby sa náhodou v UNESCO neznepokojovali a nevrátili sa k možnosti, že TANAP príde o svoj prestížny status biosférickej rezervácie UNESCO, lebo ako zlyhala pri hlucháňovi, ani tu nezabezpečila naplnenie medzinárodných štandardov a pravidiel fungovania Tatier ako biosférickej rezervácie. Medzitým bola podľa platnej legislatívy schválená zonácia v Pieninskom národnom parku a Národnom parku Slovenský raj. Ako je možné, že sa to po toľkých rokoch nepodarilo v Tatrách?

Zatiaľ čo pri výstavbe diaľnice je jasné, že limitujúcim faktorom sú hlavne finančné prostriedky na samotnú výstavbu, tak pri programe starostlivosti o národný park a zonácii ide o odbornú dokumentáciu, ktorá je podkladom pre nariadenie vlády. Dohodnuté podmienky v danej dokumentácii sa potom stanú záväzným právnym aktom pre všetkých, ktorí majú nejaké záujmy, povinnosti a práva na území národného parku. Čo je limitujúcim faktorom, aby bol celý proces zonácie úspešne ukončený? Zamyslime sa, koľko ľudí sa od roku 2002 podieľalo na príprave zonácie TANAPu a koľko verejných financií bolo na to použitých, hoci sa dodnes do legislatívnej formy nedostala?

Aj laik rozumie, že príprava dokumentácie pre zonáciu národného parku je veľmi odborná úloha, pričom limitujúcim faktorom jej úspešnej realizácie je tá osoba, ktorá zostavuje a vedie autorský tím, ktorá dokáže efektívne rokovať s rôznymi subjektmi, ktorá je dobrým komunikátorom s verejnosťou, ale aj s ministerstvom. A jednotlivým ministrom životného prostredia sa zjavne javí takou vhodnou osobou Ing. Pavol Majko, lebo aj keď od roku 2007 na poste riaditeľa Správy TANAPu zostavil pre ministerstvo akceptovateľný Program starostlivosti o TANAP a zonáciu nedokázal, 31. marca 2015 ho vtedajší minister Peter Žiga nanovo oficiálne poveril (príloha Poverenie 2015), aby bol hlavným vyjednávačom za ministerstvo na rokovaniach s vlastníkmi, správcami a nájomcami pozemkov nachádzajúcich sa v TANAPe, ako aj so zástupcami obcí a inými dotknutými subjektmi v súvislosti so spracovaním návrhov programu starostlivosti o TANAP a zonácie. Pavol Majko toto poverenie svojím podpisom prijal.

Na internete síce správu Pavla Majka ako plnil úlohy z poverenia ministra Petra Žigu nenájdete, ale môžete objaviť, že identické poverenie len so zmeneným dátumom udelil Pavlovi Majkovi 30. januára 2017 aj minister László Sólymos (príloha Poverenie 2017). Opäť od poverenia z 30. januára 2017 nenájdete žiadny hmatateľný výsledok zo strany Pavla Majka, len sa začali množiť negatívne reakcie z regiónu, keď miestnym samosprávam a kľúčovým podnikateľom v cestovnom ruchu zjavne prešla trpezlivosť a v auguste 2019 verejne vyzvali vládu SR v rámci iniciatívy Dajme Tatrám tvár, aby bezodkladne spustila proces zónacie a stanovila jasné pravidlá, lebo ako upozornili, Tatry fungujú v legislatívnom chaose a súčasný stav bez zonácie vedie k mnohým praktickým problémom a pri ďalšom neriešení povedie k stagnácii a úpadku celého regiónu.

Ani súčasný minister Ján Budaj po dvoch rokoch v kresle ministra zonáciu TANAPu nedoriešil a dokonca v decembri 2020 mu vláda túto pracovnú úlohu aj mimoriadne zrušila. Na ministerstve pravdepodobne nikto nepripúšťa, že problém môže byť nie v neustále meniacich sa požiadavkách zo strany vlastníkov a obhospodarovateľov v národnom parku, ale v osobe hlavného vyjednávača za ministerstvo, ktorý jednoducho u miestnych ľudí nemá dostatočnú dôveru a autoritu. Zjavne však dôveru ministra má, lebo Pavol Majko bol aj po organizačnej zmene k 1. aprílu 2022 vymenovaný do funkcie povereného riaditeľa novovzniknutej Správy TANAPu s právnou subjektivitou, ktorá prevzala aj správu majetku štátu v miliónových hodnotách po zaniknutej organizácii Štátne lesy TANAPu.

Nemá päťmiliónové Slovensko lepšieho manažéra pre naše Tatry?

Pavol Majko je riaditeľom už úctyhodných 15 rokov a každý návštevník Tatier si môže urobiť vlastný úsudok, či sa nachádza v dobre spravovanom národnom parku. Ale kto je vlastne tento Pavol Majko, že má takú dôveru všetkých ministrov? Jeho podrobný životopis nebol donedávna zverejnený, ale jeho životný príbeh sa dá pekne vyskladať z verejne dostupných zdrojov a vďaka žiadostiam o sprístupnenie informácií podľa zákona o slobodnom prístupe k informáciám. Skúsme si ho zhrnúť.

Vyštudovaný lesník z Liptovského Mikuláša, ktorý sa pri častých reorganizáciách organizácií ochrany prírody dostal ako zoológ a lesník transformáciou jeho pôvodného zamestnávateľa na v tom čase novovzniknutú pobočku Správy TANAPu v Liptovskom Mikuláši. Nedávno zosnulý občiansky aktivista a známy bloger z Liptova Rudolf Pado, ktorý Pavla Majka osobne poznal, v jednom zo svojich blogov opísal Majka z aktivít v roku 1998, že stál pri zrode Občianskeho združenia Tatry a Pado ho vtedy vnímal ako muža s víziami a nadhľadom (Riaditeľ TANAPu Majko proti všetkým? – Rudolf Pado – (blog.sme.sk)).

Pravdepodobne však na prelome tisícročia ten entuziazmus k ochrane prírody a špeciálne k záchrane tatranskej divočiny, ako ho u Majka opísal Pado, sa začal vytrácať a Pavol Majko už nevidel vnútorne uspokojenie v sfére ochrany prírody, práca v národných parkoch sa postupne stala len formálnosťou, kým sa neuchytí v podnikaní. Údajne sa tento Majkov dvojitý život nepáčil vtedajšiemu riaditeľovi Vančurovi, preto bol Majko nútený z TANAPu odísť a preto prešiel pracovať na krátke obdobie v roku 2002 na Správu NP Nízke Tatry. Nič proti ambícii mladého človeka byť úspešným podnikateľom, ale pozrime sa, v čom a s kým Pavol Majko podnikal.

Dnes máme verejne prístupný obchodný register, takže každý si môže pozrieť, že Pavol Majko skôr než sa stal riaditeľom Správy TANAPu, pôsobil vo viacerých firmách v Liptovskom Mikuláši ako člen predstavenstva alebo v dozornej rade. Najstaršie pôsobenie sa spája s firmou Interwood, a. s., kde Pavol Majko pôsobil ako člen predstavenstva od 19. 4. 2001 do 30. 11. 2004 a nie ako uviedol vo zverejnenom životopise len od 1.9.2003 do 31.8.2004. Alebo v obchodnom registri sú nesprávne alebo nepravdivé infomácie? Z obchodného registra možno dedukovať, že sa Pavlovi Majkovi v podnikaní začalo asi dariť, lebo v júni 2003 je zaregistrovaná zmena adresy trvalého pobytu z bytovky na nábreží v Liptovskom Mikuláši do novej vily neďaleko Liptovskej Mary na ulici Františka Klimeša. Podobne úspešný bol asi aj jeho spolupodnikateľ Ing. Ján Glut z Nižnej nad Oravou, ktorý tiež v júni 2003 zmenil adresu trvalého bydliska na dom hneď vedľa Pavla Majka v Liptovskom Mikuláši na ulici Františka Klimeša. Z obchodného registra je tiež evidentné, že Pavol Majko vo svojich začiatkoch v Interwoode spolupracoval okrem iného s Ing. Rastislavom Huttom, ktorý sa postupne stal veľkým developerom a chvíľu to vyzeralo, že bude s Majkom v tandeme spravovať aj celé Tatry (Hutta sa mal stať šéfom TANAP-u, teraz chce stavať chatovú oblasť v Jasnej (startitup.sk)). Asi neprekvapí, že aj pán Hutta vlastní rodinný dom na ulici Františka Klimeša v Liptovskom Mikuláši.

Predmet činnosti spoločnosti Interwood je rozsiahly, avšak dá sa zhrnúť do dvoch slov: obchod s drevom (https://kosice.korzar.sme.sk/c/4464245/tanap-u-ma-sefovat-obchodnik-s-drevom.html) Aké obchody realizovala táto firma počas pôsobenia Ing. Pavla Majka v jej predstavenstve do 30. 11. 2004? Obchod s drevom je legálna činnosť, avšak nie je celkom etické, keď bývalý zamestnanec štátnej ochrany prírody sa zameral v podnikaní na výkup dreva z národného parku, kde pôsobil. Nie je síce jasné ako, ale Interwood, a. s. sa stal jedným z najväčších obchodných partnerov Štátnych lesov TANAPu. Dňa 15. 12. 2003 Pavol Majko zastupuje Interwood, a. s., a v jej mene podpisuje rámcový nákup od štátnej organizácie v zastúpení Petra Lišku v objeme 40 000 m3 ihličnatého dreva pochádzajúceho z ťažby z Tatranského národného parku a jeho ochranného pásma (príloha kúpna zmluva č. 2/2004), ktorý bol tejto firme temer v plnom rozsahu dodaný v priebehu roka 2004 . Uvedený objem dreva predstavoval viac než 1 300 plne naložených kamiónov dreva.

V tragický deň pre Tatry 19. 11. 2004 padla veľká časť lesa. Spoločnosť Interwood, a. s., exkluzívne už 22. 11. 2004 v zastúpení Jána Gluta (spolupodnikateľa a fyzického suseda Pavla Majka) zazmluvnila so Štátnymi lesmi TANAPu v zastúpení Petra Lišku ďalších 200 000 m3 ihličnatého dreva (príloha kúpna zmluva č. 1/2005) s dodaním počas roka 2005. Viete koľko je to vagónov dreva? Koho vtedy alebo teraz trápi, že o pár rokov neskôr sa z tých vyťažených lesov stratil okrem iného aj biotop hlucháňa hôrneho a Slovensko za to bude EÚ platiť pokutu? Ing. Peter Líška bol riaditeľom Štátnych lesov TANAPu do 31. 12. 2017. Dá sa uveriť, že keď v rokoch 2003 – 2004 Pavol Majko a Peter Líška vo veľkom obchodovali s tatranským drevom, že keď sa stal Pavol Majko riaditeľom Správy TANAPu, že im od roku 2007 úprimne záležalo, aby drevo z náhodných ťažieb ostalo v Tatrách pre hlucháňa? Keďže Pavol Majko je teraz poverený aj agendou bývalých Štátnych lesov TANAPu, asi nikoho neprekvapí, ak sa niekto pokúsi opäť si vyžiadať zmluvy s Interwood, a. s., z minulosti, tak tie už teraz budú ako premlčané v novej správe skartované.

Ďalšou nemenej kontroverznou spoločnosťou spojenou s príbehom Pavla Majka je firma Sankt Hubert, a. s., (od roku 2013 oficiálne Sankt Hubert SK, a. s.) z Liptovského Mikuláša. V tejto spoločnosti pôsobil Pavol Majko od 10. 11. 2003 do 19. 6. 2006 ako predseda predstavenstva, opäť to nesedí s jeho zverejneným životopisom. Názov firmy venovanej svätému Hubertovi, patrónovi poľovníkov, naznačuje blízky vzťah Pavla Majka k lovu zveri a pôsobeniu aj v štruktúrach poľovníckej komory. Predmetom činnosti okrem iného je sprostredkovanie poľovného turizmu a trofejného lovu, opäť ide o činnosti, ktoré do národného parku nepatria, ale ktorým sa Pavol Majko ako podnikateľ venoval. Z rozprávania ľudí, ktorí Majka poznajú, je zrejmé, že sa neraz chválil svojimi poľovníckymi aktivitami a blízkymi vzťahmi k istým poľovníkom. Zaujímavý je osud tejto firmy, ktorú od vtedajšieho predsedu predstavenstva Ing. Pavla Majka prevzal istý František Čenka z Liptovského Jána a riadi ju dodnes. Firmu, ktorá sa zmenila na developera v územnej pôsobnosti Správy TANAPu, si všimlo aj OĽANO, že dostávala miliónové dotácie od štátu, bola prepojená na Smer-SD a bez problémov sa realizovali jej podnikateľské zámery (Státisíce na hotely s vírivkami? K eurofondom sa podľa OĽaNO dostávajú vyvolení | Aktuality.sk).

Ďalšou spoločnosťou, v ktorej figuroval Pavol Majko, je terraton, a. s. Na túto firmu v životopise k výberovému konaniu úplne zabudol. Pravdepodobne ju založil v júni 2006 Ing. Jaroslav Kompiš, ktorý až do jej zániku v konkurze v roku 2019 figuroval ako jej predseda predstavenstva. Na tejto firme je zaujímavé, že ide o firmu suseda Pavla Majka z viackrát spomínanej ulice Františka Klimeša. Firma nie je známa z médií, ale zaujímavé je, že Pavol Majko pôsobil v jej dozornej rade opäť spolu s už spomínaným Rastislavom Huttom z Trnavy a v tejto funkcii pôsobil ešte nejaký čas, keď už bol riaditeľom Správy TANAPu. Pravdepodobne stíhal súbežne riadiť národný park, pripravovať zonáciu a pomáhať susedovi s novou firmou.

V januári 2006 vznikla ešte jedna firma v Liptovskom Mikuláši, vtedy na tej istej adrese ako Interwood, a. s., s  názvom Ekofarma, s. r. o., ktorej konateľom je opäť sused Pavla Majka Ing. Jaroslav Kompiš. V tejto firme Pavol Majko nemá podiel, ani nie je štatutárnym orgánom, takže jeho meno pri tejto spoločnosti nie je uvedené v obchodnom registri. Avšak jeho meno sa objavuje v rozhodnutí zo dňa 8. 1. 2007 v tom čase Obvodného lesného úradu v Kežmarku, v ktorom je tejto firme uložená pokuta vo výške 20 000,- Sk, že pri predaji dreva „na pni“ vykonávala výrub neoznačených stromov. Splnomocneným zástupcom firmy Ekofarma, s. r. o., ktorý obhajoval ich nezákonné konanie, bol Ing. Pavol Majko (príloha rozhodnutie OLÚ KK 2007). Javí sa až neuveriteľné, že účastník nezákonného výrubu pri spracovaní kalamity sa o pár mesiacov stal riaditeľom najstaršieho národného parku a je ním dodnes aj za vlády, ktorá sľubovala zmenu.

V celom kontexte podnikateľských aktivít Pavla Majka vyznie ako irónia, že bývalý minister životného prostredia Peter Žiga, ktorý je známy svojimi firmami Taper Group, a. s., a Taper, spol. s r. o., pôsobiacich vo veľkoobchode s drevom, vyznamenal 5. júna 2015 pri príležitosti Svetového dňa životného prostredia cenou ministra vo svojej podstate bývalého obchodníka s drevom z Tatier s komentárom, že ju Pavol Majko získava podľa parafrázovaných slov ministra za vysokú mieru profesionality a nasadenia pri ochrane prírody TANAPu a že úspešne chráni prírodné bohatstvo najstaršieho národného parku (Cenu ministra životného prostredia prevzal riaditeľ Správy TANAPu (spravatanap.sk)). Keď sa spätne pozrieme na súbeh udalostí v roku 2015, že 31. marca 2015 minister Žiga Majka oficiálne poveril doriešiť zonáciu a na miesto bilancovania splnenia úlohy zonácie ho minister 5. júna 2015 odmeňuje svojou cenou, v princípe za PR rezortu, lebo ho ocenil aj za pozorne sledované putovanie orlice Aničky, asi najviditeľnejší počin Správy TANAPu v očiach verejnosti. Udelenie ceny ministra aj bez toho, aby Majko odovzdal finálny návrh zonácie, dalo jasný signál, že riaditeľ parku bol v priazni vlády Roberta Fica a politicky zonácia parku za Roberta Fica nebola žiadnou prioritou ani cieľom.

Aj v dnešných dňoch je Pavol Majko v priazni ministra a jeho hriechy mu boli zázračne odpustené alebo boli bagatelizované, zonácia je v nedohľadne. Avšak žalostný stav prírodných ekosystémov, úbytok biotopu hlucháňa v Tatrách, ako aj developerský boom v samotnom parku a jeho ochrannom pásme sú skutočným Majkovým príspevkom k tzv. rozvoju Slovenska a ochrane národného parku.

Článok z materiálov občianskej iniciatívy