Zopár poznámok ku klime Vysokých Tatier a jej liečebným účinkom

Všeobecne o histórii zdravotníctva vo Vysokých Tatrách

Pozdravujem vás, lesy, hory, / z tej duše pozdravujem vás ! / Vy k žitiu privediete zas, / vzkriesite, zotavíte, / z jatrivých vyliečite rán – takto ospevuje P. O. Hviezdoslav lesy, hory, a prírodu. Tieto pocity a túžby boli najmä v druhej polovici minulého storočia – v menšej miere už skôr – otcom celoeurópskeho hnutia, ktoré by sa dalo najpriliehavejšie vyjadriť oným rousseauovským „späť k prírode!“

Takéto romantické chápanie a odôvodňovanie vzniku turistických a liečebných zariadení aj vo Vysokých Tatrách už začiatkom, ale hlavne v druhej polovici 19. storočia, sa sugestívne vnucuje najmä z pohľadu generácií úteku z miest v každej voľnej, mimopracovnej chvíľke. Generácií, ktoré boli ochotné dať celoročné úspory za niekoľkodňový pobyt v horách, pri mori, kdekoľvek, len nech to je v lone panenskej prírody. Táto poeticky – romantická zložka má svoj podiel na vzniku liečebných, rekreačných a turistických zariadení vo Vysokých Tatrách.

Rozhodujúci podiel však má priemyslová revolúcia v druhej polovici devätnásteho storočia v Uhorsku. Kapitál sa rozmnožoval dovtedy nevídanou mierou a veľmi skoro vycítil, ako využiť, zúročiť rojčenie o návrate k prírode. Vycítil, že investovať do zariadení cestovného ruchu, aby sme použili dnešný výraz, bude veľmi výnosné. A tak rôzni podnikatelia sa rozhodli investovať do spomínaných zariadení cestovného ruchu, alebo presnejšie, podľa vtedajšej terminológie, do kúpeľov.

V nasledujúcich stránkach ukážeme na konkrétnych príkladoch, čo, kedy a ako vytvorilo spojenie ekonomiky a túžby po prírode vo Vysokých Tatrách. Pre zjednodušenie a preto, lebo sa chceme zaoberať len zdravotníckou problematikou, vynecháme turistickú a rekreačne – zábavnú zložku. Aspoň v období po I. a II. svetovej vojne, lebo dovtedy to bolo často, alebo takmer vždy a všade zmiešané.

Uvedení rodičia priviedli teda na svet turistiku a liečbu a ich odnože šport a rekreáciu. Liečba však nebola ich vlastným dieťaťom. Adoptovali jeho predchodcu zrodeného skoro pred dvomi tisícročiami, starorímske thermae – kúpele. Už vtedajší rímski a grécki lekári upozorňovali na blahodárne, liečivé účinky pobytu pri mori, na púšti, v horách, teda v tom našom lone prírody. No v dobách, keď väčšina ľudstva žila či živorila doslova a do písmena v tom lone prírody, nachádzali tieto názory odozvu len v úzkej patricijskej, vládnucej vrstve. Takzvaný prostý ľud mal, naopak až asi do polovice 19. storočia z hôr strach, videl v nich skôr sídlo nadpozemských, prevažne zlých, alebo rozprávkových bytostí, než pomocníka pre uchovanie či prinavrátenie zdravia.

Ako sa tu zrazu objavila medicína založená na klimatických účinkoch vysokohorského prostredia? Tak ako empíria a racionalizmus vytlačili stredoveký dogmatizmus a mysticizmus z iných oblastí života, tak tomu bolo aj v medicíne. Pozorovanie liečivého účinku vysokohorskej klímy na niektoré choroby – podobne ako už predtým podobné pozorovania o minerálnych a teplých vodách – viedlo v XIX. storočí k zakladaniu liečebných klimatických zariadení, kúpeľov, najprv v Alpách a čoskoro aj v Tatrách a v niektorých stredohorských lokalitách. Pri minerálnych a teplých prameňoch vznikali takéto „kúpele“ už omnoho skôr. Liečivé účinky klímy opisovala, popularizovala a znásobovala povesť a šikovná reklama. A keď sa tento nový liek začal ordinovať aj tam, kde síce nebolo čo liečiť, ale ordinovať niečo sa muselo, začali takéto kúpele rásť priam exponenciálne.

Ani vývoj a pomery vo Vysokých Tatrách sa od uvedenej schémy nelíšia. Treba len poznamenať, že budovatelia tatranských kúpeľov neboli v oblasti klimatoterapie priekopníkmi, išli zhruba podľa vzorov z francúzskych, švajčiarskych a rakúskych Alp. A tak koncom 19. storočia vzniká a rozvíja sa Szontaghov Nový Smokovec, Guhrova Tatranská Polianka a c. a k. štátne kúpele Tatranská Lomnica a po nich postupne ďalšie.

Prečo sa niektoré tatranské klimatické liečebné zariadenia až doposiaľ nazývajú kúpele, keď nepoužívajú nijaké kúpeľnícke liečebné procedúry, resp. používajú ich iba ako okrajové, pomocné procedúry? Nuž, tu musíme pátrať ešte ďalej než do druhej polovice 19. storočia, ešte o sto rokov dozadu. Vtedy sa levočský župný lekár Ján Žigmund Kreysel v jednej svojej práci pochvalne zmienil o dvoch smokoveckých kyselkách, ktoré vyvierali zhruba v okolí terajšej autobusovej stanice (dnes je tam studnička veľmi dobrej kyselky). A sme pri vode a od vody chválenej lekárom nie je ďaleko ku kúpeľom. O Smokovci ako o lokalite s liečivou vodou sa odvtedy zmieňujú viacerí lekári, robia sa chemické rozbory a napokon táto voda figuruje dokonca i v zozname európskych minerálnych prameňov. A keď k tomu uvážime, že od polovice 19. storočia sa v Smokovci aplikuje

Priesnitzova vodoliečba, ktorá často mala s Priesnitzom spoločné len to, že sa pri kúpeľných procedúrach používala v hojnej miere studená voda, nie je teda div, že názov kúpele bol vtedy plne oprávnený. A hoci koncom 19. storočia tatranskí lekári viac zdôrazňovali klimatický účinok pobytu v Tatrách, neopustili ani stále ešte módnu a veľmi žiadanú hydroterapiu. Dr. Guhr, rozhľadený klimatoterapeut, stavia pred I. svetovou vojnou Kúpeľný dom, s bazénom a vaňovými kúpeľmi. Ba dokonca ešte roku l930 sa v „Almanachu lékařů a lázní Československa“ v stati o Tatranskej Polianke uvádza, že je to „….klimatické liečebné miesto …, vodoliečebný ústav … “. A napríklad Tatranská Kotlina sa propagovala tým, že poskytuje „soľné, kosodrevinové kúpele, teplé kúpele a vodoliečbu studenou vodou“.

Treba poznamenať, že názov kúpele mohlo podľa zákona z konca 19. storočia používať len také zariadenie, ktoré malo aspoň jedného stáleho lekára, resp. aspoň sezónneho lekára. Preto mali rôzne tatranské zariadenia a osady názov kúpele. Dr. Guhr použil pre Tatranskú Polianku správny termín klimatické liečebné miesto. A tak by sme mali nazývať aj dnešné kúpele v Tatrách.

Pre rozkvet tatranských liečebných zariadení a vôbec pre rozvoj celých Vysokých Tatier mal rozhodujúci význam rozvoj dopravy v ich najbližšom okolí a v Tatrách samotných. V roku l87l bola zahájená prevádzka na Košicko – bohumínskej železnici, nasledovala cesta od Štrbského Plesa až po Tatranskú Kotlinu, železničné spojenie Popradu a Tatranskej Lomnice, vybudovanie ozubnicovej parnej železnice zo Štrby na Štrbské Pleso, nevydarený pokus o zavedenie trolejbusov z Popradu do Smokovca a napokon, najmä výstavba trate električky z Popradu do Smokovca a odtiaľ jedným smerom do Tatranskej Lomnice, druhým na Štrbské Pleso. To všetko do I. svetovej vojny. Tento rozvoj skončil zavedením leteckej dopravy do Popradu v roku l950.

Peripetie vývoja dopravy v prvých desaťročiach rozvoja Tatier odzrkadľujú zápas majiteľov jednotlivých zariadení, kapitálových skupín a majiteľov pozemkov a lesov o také trasy dopravných liniek a termíny ich výstavby, ktoré by im umožnili získať výhody a náskok vo vzájomnom konkurenčnom boji.

O vzniku a vývoji jednotlivých osád budeme hovoriť v abecednom poradí – s výnimkou Starého Smokovca, ktorému dáme ako najstaršej osade prednosť. Budeme hovoriť takmer o všetkých tatranských osadách, lebo takmer všetky boli vo svojich prvopočiatkoch kúpeľmi alebo aj „kúpeľmi“. Podľa vtedajších zvyklostí a kritérií. Že poskytovali napríklad len kosodrevinové vaňové kúpele, alebo primitívne studené sprchy, to na veci nič nemení, boli to kúpele, vtedy bez úvodzoviek, dnes s nimi.
Keď Poprad dostal spojenie so svetom a keď zároveň na úpätí Tatier začali rásť nové a nové kúpele – ale ešte s veľmi nedokonalým cestovným spojením s okolím – začali budovať podobné zariadenia, teda kúpele, aj v podtatranských lokalitách.

A tak vzniká v Poprade „Huszpark“, v Spišskej Sobote „Grébpark“, vo Veľkej „Krompacherpark“. Poskytovali kúpeľné služby, niektoré mali aj kúpeľného lekára a všetky boli východiskovými bodmi pre výlety do Tatier. Spočiatku mali medzi hosťami až l0% pacientov, teda ľudí, ktorí prišli do Tatier nie na výlety, ale hlavne absolvovať kúpeľné procedúry. Veľmi skoro však – zlepšovaním dopravy do Tatier začiatkom storočia – ich funkcia kúpeľov úplne zanikla a neskôr, približne do I. svetovej vojny, prestali byť atraktívne aj ako hotely.

KLÍMA A JEJ LIEČIVÉ ÚČINKY

Predstava kúpeľov sa bežne spája s minerálnou vodou. Prax aj odborná literatúra však poznajú aj kúpele klimatické, kde liečebný účinok má priznivá kombinácia klimatických činiteľov a nie voda. Československá vlastivěda (1933: str. 567) medzi tieto činitele zaraďuje predovšetkým:
– Ovzdušie bez škodlivých prímesí a prachu a s vyšším obsahom ozónu.
– Slnečné žiarenie s vyššou úrovňou ultrafialového žiarenia.
– Klimatická teplota z priameho slnečného žiarenia, z tepla odrazeného a rozptýleného a z vyžarovania zemského.
– Vlhkosť vzduchu závislá na zrážkach, rýchlosti vyparovania a oblačnosti.
– Tlak vzduchu a jeho pohyb – vietor.
– Povaha pôdy a vegetácie.

Ak sú tieto činitele na nejakom území v takom vzájomnom pomere, že vzniká optimálny výsledok, hovoríme o mieste, ktoré je klimaticky liečivé, čiže o klimatických kúpeľoch.

U nás rozoznávame vysokohorskú klímu vo výške okolo 1 000 metrov n.m., klímu subalpinskú od 400 do 700 metrov a klímu nížinnú. „Vo vysokohorskom klimatickom mieste s nižším barometrickým tlakom sa znižuje teplota a množstvo prachu. Slnečné žiarenie je však silnejšie, je bohatšie na ultrafialové lúče, klesá relatívna vlhkosť vzduchu, medzi dennou a nočnou teplotou nie je veľký rozdiel, vyparovanie a vyžarovanie je silnejšie. Ak je miesto naviac zvolené tak, že je chránené pred obtiažnym prúdením vzduchu, k čomu sa hodia južné alebo juhozápadné horské svahy, vznikajú liečivé klimatické miesta.” (Československá vlastivěda (1933: str. 568).

J. Hensel a Š. Petrovič (1976) v tejto súvislosti uvádzajú: „Liečivé účinky vysokohorskej klímy spočívajú v spolupôsobení intenzívneho slnečného žiarenia a pomerne chladného čistého a suchého vzduchu.“

Súčasná bioklimatológia a klimatoterapia si okrem základných klimatických prvkov (tlak vzduchu, teplota, vlhkosť, slnečné žiarenie, vodné zrážky, prúdenie vzduchu) všíma aj menej nápadných fyzikálnych javov, ako napríklad vplyvy slnečnej aktivity, zemského magnetizmu, pomeru kladných a záporných iónov v ovzduší, ktoré dôkazne a často veľmi výrazne vplývajú na fyziologické deje v živých organizmoch.

Oddávna je známe, že meteorologické deje, ktoré sa dajú zhruba rozdeliť do fáz od krásneho až po zlé počasie, kladne i záporne vplývajú na biologické a fyziologické stavy a poruchy živých organizmov.
Spomínaní autori ďalej uvádzajú, že „…štatisticky sa zistil vzťah medzi poveternostnými fázami a žalúdočnými perforáciami, zvýšeným vnútroočným tlakom, citlivosťou na bolesť, kapilárnou rezistenciou, krvným tlakom a pulzovou frekvenciou, bielkovinovými frakciami séra, celkovým pocitom zdravia, výkonnosťou a reakčnou dobou, úrazovosťou a úmrtnosťou.

Okrem týchto meteorotropných účinkov pociťujú niektorí chorí, ale i zdraví ľudia, pri určitých zmenách poveternostných fáz ťažkosti, ako sú:
– Bolesti v tkanivách postihnutých reumatizmom alebo chronickými zápalmi, bolesti v jazvách, v operovaných kýpťoch, po omrzlinách, v postihnutých končatinách pri tabes dorsalis a hemiplégiách, najmä však v degeneratívne zmenených kĺboch.
– Pocity nevolnosti, slabosti, únavu, neschopnosť sústrediť sa.
– Srdcové a cirkulačné prejavy: palpitácie, návaly, anginózne bolesti, kolapsové stavy, hypertonické krízy, závraty, ťažké dýchanie.
– Tráviace ťažkosti, napríklad nechuť do jedenia, sklon k spazmom a pod.
Viaceré zo spomenutých ťažkostí pociťujú títo ľudia ešte pred zmenou počasia vo svojom okolí…“ (Hensel – Petrovič, 1976)

Klíma vo Vysokych Tatrách a zdravotnícke zariadenia

Tatranské liečebné ústavy vznikli a prosperovali hlavne vďaka priaznivým účinkom svojej klímy na niektoré choroby. Viacerí odborníci, a nejde o lokalpatriotov, dokazujú, že táto klíma je vo viacerých ohľadoch lepšia než klíma alpská. Pozrime sa bližšie na klimatické rysy Vysokých Tatier, špeciálne na klímu oblastí, v ktorých ležia liečebné ústavy.
„Južné a juhovýchodné svahy Tatier majú vo výškach medzi 850 – l200 m n.m. vhodnú stimulačnú klímu vysokohorského typu, ktorá sa vyznačuje čistým vzduchom, pomerne malou oblačnosťou a teda hojným slnečným žiarením. Sutinové územie v predhorí Tatier má oveľa menší sklon ako vlastné vysoké horstvo a utvára prirodzenú terasu vhodnú na sídliská. …“
„Ako každá vysokohorská oblasť vyznačujú sa aj Tatry okrem čistého vzduchu rýchlym poklesom teploty v neskorých popoludňajších hodinách a k večeru, čo je podporované najmä stekaním vzduchu, ochladzujúceho sa vyžarovaním, po svahoch a dolinami smerom dolu.

Ako vo všetkých horských oblastiach vzniká aj v Tatrách nočný vánok, smerujúci do dolín a do nižších polôh vôbec, napájaný z čistého volného ovzdušia. Tento vánok prináša v nočnom období vzduch z vyšších a čistých vrstiev na svahy horstva, kde je umiestnená väčšina liečebných ústavov a rekreačných stredísk. Tieto zariadenia ležia o 200 – 500 metrov vyššie než je dno doliny horného Váhu a Spišskej kotliny, kde sa v noci zhromažďuje studený vzduch so značným obsahom dymu a prachu, v ktorom, keď je na to vhodná poveternostná situácia, vznikajú hmly, kým oblasť liečebných ústavov zvyčajne z tejto hmly vyčnieva a leží zväčša pod mrakmi, ktoré sa tvoria na náveterných svahoch. Vyššie položené oblasti, napr. Štrbské Pleso, sa však dostávajú už do týchto mrakov.

Tatry ako vysoké horstvo rozprestierajúce sa nad pomerne malým územím majú často značne odlišný priebeh počasia za dosť jasných dní v nížine, pričom sa počasie v horách vyznačuje mimoriadne náhlymi zmenami. Pri istom stupni vratkosti počasia sa ukazujú v letnom období už zavčas ráno približne vo výške vrcholov alebo málo pod nimi napriek ináč jasnej oblohe a intenzívnemu slnečnému žiareniu malé obláčky, ktoré narastajú v priebehu dopoludnia a menia sa v súvislý vrcholový mrak.
V nestabilnom vzduchu vznikajú v Tatrách pomerne často, najmä v poludňajších hodinách, miestne búrky, ktoré bývajú niekedy intenzívne, ale krátke. Takéto miestne horské búrky nesúvisia s nijakými zreteľnými atmosferickými frontmi a nesiahajú zvyčajne ďaleko k nižším polohám.

Iným dôležitým znakom tatranskej klímy sú pomerne silné lokálne vetry, ktoré súvisia s modifikáciou základného prúdenia konfiguráciou terénu. Dobrou charakteristikou klímy je tiež tzv. bioklimatické schladzovanie. Podľa hodnôt schladzovacej veličiny, určenej v mcal. cm2/s, vynikajú zreteľne málo veterné polohy s priaznivými pomermi a silne ventilované štítové polohy so značným schladzovaním.

Hoci sám tlak vzduchu je v nižších polohách celkom bezvýznamným bioklimatickým činiteľom, prejavuje sa jeho účinok vo vysokých horských polohách už veľmi zreteľne.
Nie je možné pokladať všetky priaznivé vplyvy, ktoré pôsobia pri zmene klímy, za blahodárne na zdravotný stav chorého, za bezprostredný účinok daných klimatických činiteľov. Veľký vplyv má už sama zmena prostredia, keď sa chorý dostane z nepriaznivých mestských pomerov“. (Konček a kol., 1974)

Podľa teploty, vlahovej bilancie, orografie, slnečného svitu a kombinácie týchto znakov sa územie republiky rozdeľuje do 19 klimatických okrskov. Z tatranských ústavov sú Kvetnica, Lučivná, Tatranská Kotlina a Dolný Smokovec v okrsku údolnom, mierne teplom, mierne vlhkom, so studenou zimou (priemerná teplota v januári je nižšia než -5º C.). Nový Smokovec, Tatranská Polianka, Nová Polianka, Vyšné Hágy a Štrbské Pleso sú v okrsku mierne chladnom, s priemernou teplotou v júli medzi l2º až l6º C.

Podľa kombinovanej československej klimatickej a švajčiarskej kúpeľnej klasifikácie sú štyri druhy klímy vo vzťahu k jej stimulačným účinkom (stupeň 0 až 4). Tatranské ústavy sú v l. a 2. stupni, Kvetnica, Lučivná, Tatranská Kotlina majú klímu mierne stimulačnú, Nový Smokovec, Tatranská Polianka, Nová Polianka, Vyšné Hágy a Štrbské Pleso klímu stredne stimulačnú.

Ochrana tatranskej mikroklímy a prostredia liečebných zariadení

Pred Vysokými Tatrami sa črtala perspektíva ďalšieho rozvoja. Odborníkom bolo jasné, že tento vývoj môže ohroziť, ak sa ponechá živelnosti, tatranskú prírodu, samotný základ existencie zdravotníckych, rekreačných a športových zariadení v Tatrách. Preto Zákonom č. 11/1948 Sb. bolo celé územie Vysokých Tatier vyhlásené za Tatranský národný park – TANAP. Neprajníci a posmeškári síce tvrdili, že TANAP chráni Tatry a nie ľudí, je pre jelene, ktorým bude dokonca aj plombovať zuby, ale to boli iba zlomyselné reči. Naopak, ukázalo sa, že TANAP málo chránil tatranskú prírodu pred ľuďmi. Dokumentuje to devastácia niektorých lokalít a tony odpadkov nazbieraných každoročne na tatranských chodníkoch, v dolinách a potokoch, ba dokonca potápačmi vylovených z plies.

Pre ilustráciu uvedieme, kam viedla mäkkosť v ochrane prírodného prostredia Tatier. Vybrali sme iba pár údajov zdravotníckeho charakteru.

Výfukové plyny: Zásluhou neobmedzenej premávky automobilov, ktorá cez leto nadobúdala charakter premávky v centre veľkého mesta, sa zvýšil obsah olova, zinku a kadmia v tatranskej prírode na hrozivé hodnoty. Napríklad v Tatranskej Polianke bolo v roku 1979 vo vzdialenosti 1 metra od hradskej namerané 13 až 113 (stotrinásť!) krát viac olova než v lesoch Čierneho Balogu (ktoré boli považované za normu ad hoc). Zinku bolo 6 – 13krát viacej, kadmia 18 – 24krát.
Hluk: Pre rekreačné oblasti je norma hladiny hluku 45 decibelov, vo Vysokých Tatrách okolo cesty je to 60 – 70 decibelov. A kedže tu nie je takmer nijaká „zvuková kulisa“, totiž trvalý jednotvárny hluk, ako napríklad v mestách, vníma sa každé, aj malé zvýšenie hluku, dokonca aj v rámci normy, ako veľmi rušivý faktor.

Kyslé dažde: Pre ne hynú v Tatrách nielen jedle a limby (a napríklad huby kuriatka), ale už aj smreky. Tu treba zdôrazniť, že lesný kryt, najmä ihličnaté stromy, sú spolutvorcami tatranskej mikroklímy, sú teda zložkou globálneho liečebného účinku.
Treba spomenúť, že zriadenie TANAPU nebolo prvým počinom na ochranu tatranskej prírody. Prvé návrhy a požiadavky ochranárskeho charakteru sa vyskytli skoro súčasne so začiatkom búrlivého rozmachu budovania Tatier, teda v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Prvá turistická organizácia na území Tatier, Uhorský karpatský spolok (Magyarországi Kárpátegyesület) prišiel vtedy s požiadavkou vyvlastniť, zoštátniť tatranské lesy, pretože ich majitelia, väčšinou urbariáty z podtatranských obcí, bezohľadne ťažili drevo aj priamo pri kúpeľných budovách. Po dlhšom boji sa dosiahlo aspoň to, že okolie kúpeľných objektov bolo vyhlásené za chránené lesy. Neskôr Spišská župa navrhovala, aby bolo za ochranný les vyhlásené aj pásmo bezprostredne pri tatranskej hradskej, ale bez úspechu. Okrem týchto nariadení či návrhov, ktoré priamo súviseli s tatranským kúpeľníctvom, spomenieme aj iné nariadenia, vzťahujúce sa na tatranskú prírodu v širšom zmysle. Ide o citované nariadenie Spišskej župy z roku 1917 „O liečebných miestach…atď“, kde sa, okrem iného, zakazuje „zhadzovanie skalísk a nadmerný zber rastlín“. A pozrime sa na dnešný stav vysokohorských chodníkov a tatranskej kveteny!

Pokračujme. Od vydania citovaného nariadenia z roku 1917 (ktoré, mimochodom, od 28.10.1918 neplatilo) prešlo 40 rokov, než vyšiel v roku 1957 Štatút kúpeľného miesta Vysoké Tatry (č.87/1957 Ú.v.). Výslovne podotýkam, aby sa zdôraznil význam tohoto dokumentu, že nešlo o „rezortný papier“, ale o uznesenie Zboru povereníkov, teda najvyššieho výkonného vládneho orgánu na Slovensku. A hneď tiež podotýkam, že aj toto uznesenie ostalo prakticky len na papieri.

Zdravotníctvo, alebo kúpele a turistický ruch?

Roku 1959 bol schválený Rajónový plán Vysokých Tatier (Uznesenie vlády č.118 z 11. III. 1959). Mal slúžiť ako dokument pre všestranný rozvoj Vysokých Tatier, určoval napríklad lokality, rozsah a účelové zariadenie pre výstavbu zariadení všetkého druhu, určoval maximálnu hranicu návštevnosti, 3 milióny ročne, vymedzil „rajóny“ pre rozvíjanie jednotlivých hlavných funkcií Tatier a pod. Prakticky však nariadenia tohto plánu ostali tiež len na papieri. Každý, kto chcel, si vymohol toľko výnimiek z tohto plánu, koľko zo svojho podnikového patriotizmu alebo velikášstva považoval za potrebné. Rajónový plán určoval hlavné funkcie Tatier v takomto poradí: l. Liečba. 2. Rekreácia, turistika a šport. 3. Ochrana a výskum. Prax bola však taká, že sa rozvíjali prakticky iba zariadenia pre rekreáciu, šport a hotely. Zdravotníctvo ostalo kdesi celkom v pozadí pozornosti centrálnych orgánov a miestnymi orgánmi bolo takmer zaznávané.

Pre zdravotníctvo určoval tento plán oblasť od Velického potoka (západne od Tatranskej Polianky) po Vyšné Hágy, včítane. Tatranská Kotlina, Dolný Smokovec, Nový Smokovec, Tatranská Polianka mali slúžiť ako zdravotnícke zariadenia volného cestovného ruchu, teda ako hotely. Bolo to v čase, keď sa hotely prvý raz od konca vojny zmohli na to, že mali obsadených už aspoň 55 % postelí! A v čase, keď boli spolu s reštauráciami vysoko stratové! Hygienicko-epidemiologické argumenty pre toto vysťahovanie liečební z centra Tatier boli tie isté, ktorými proponovaný Tatranský zákon z konca dvadsiatych rokov hájil návrh, aby tuberkulóza bola umiestnená len v centre Tatier. Toto v poradí druhé navrhované ghetto pre tuberkulotikov sa tiež nezrealizovalo. Až ústupom tuberkulózy v sedemdesiatych rokoch sa táto choroba „stiahla“ len do Vyšných Hágov (aj to len do ich časti) a v Dolnom Smokovci ostalo niekoľko postelí pre nenákazlivú TBC.

V realizačných plánoch sa v I. etape rátalo s prevodom liečebných zariadení Kriváň, Hviezdoslav a Solisko na Štrbskom Plese do rezortu volného cestovného ruchu. Kúpele Nový Smokovec sa mali presťahovať do Tatranskej Polianky a tiež mali byť premenované na hotely. Namiesto Tatranskej Polianky sa mal vystavať nový liečebný ústav tuberkulózy v určenom rajóne. Nič z toho sa však neuskutočnilo.

Ďalší rajónový plán je z roku 19771. Rieši rozvoj Vysokých Tatier ako súčasť rozvoja celej turisticko – rekreačnej oblasti severného Slovenska, od Oravy až po Zamagurie. Má stupeň najvyššej záväznosti (zbožné prianie!). Ráta s návštevnosťou až 5 miliónov turistov ročne. Tento stav sa dosiahol už začiatkom osemdesiatych rokov.

V nepriamej nadväznosti na tento územný plán vydalo Ministerstvo zdravotníctva SSR Štatút kúpeľného miesta Vysoké Tatry (schválený Uznesením vlády SSR č. 78/1981, reg. v Zb. zák.). Z verejno-zdravotníckeho hľadiska je najdôležitejšia kapitola o „kúpeľných územiach“, a to najmä o tzv. vnútorných kúpeľných územiach. (Prevzaté z Uznesenia vlády SSR č. 44/1978 o vnútorných kúpeľných územiach vo Vysokých Tatrách.). Sú to presne vymedzené lokality okolo všetkých liečebných ústavov a kúpeľov v Tatrách, okrem Vyšných Hágov, autorom asi predsa len nedalo zaradiť Vyšné Hágy medzi kúpele, hoci také isté prekážky mali byť aj v prípade ostatných odborných liečebných ústavov respiračných chorôb. V týchto lokalitách, na týchto „vnútorných kúpeľných územiach“, nemožno stavať a podnikať nič, čo nesúvisí so zdravotníckou prevádzkou, je tam zakázaná akákoľvek činnosť, ktorá „ruší pokoj, poriadok a čistotu ovzdušia alebo neslúži návštevníkom, ktorí sa v nich liečia a tým, ktorí prichádzajú do vnútorného kúpeľného územia za oddychom“. Okrem toho má citované uznesenie články: hygiena a protiepidemiologické opatrenia, udržiavanie čistoty, doprava, spoje, výskum, zásobovanie, povinnosti orgánov a organizácií, rekreácia a šport, zabezpečenie pokoja, kultúrna činnosť, informačná služba, ubytovacie služby.

Štatút obsahuje rôzne chyby. Napríklad hovorí o „klimatických kúpeľných miestach“, hoci o nijaké kúpele nejde, ale o klimatické liečebné miesta. A iné podobné chyby. Najväčšia a najvážnejšia chyba však bola, že sa jeho ustanovenia nie veľmi dodržiavali, ba ustanovenia sa ani veľmi nekontrolovali (podľa štatútu ich malo kontrolovať Ministerstvo zdravotníctva).

Vo februári 1990 denník Verejnosť uverejnil nasledujúci príspevok MUDr. Imrich Vašečku.

“Tatry: liečba, rekreácia, turistika, šport”.

Vysoké Tatry majú plniť funkcie liečby, rekreácie, turistiky, športu (plus výskum, o ktorom tu hovoriť nebudeme).Vzhľadom na svoju rozlohu a záujem o uvedené činnosti však nevládali plniť žiadnu z uvedených úloh ani na „dostatočnú“. V takýchto prípadoch sa stanovujú preferencie. Pre Vysoké Tatry dala SNR na prvé miesto už roku 1959 liečbu – zdravotníctvo, ale ako v mnohých iných prípadoch ostalo len pri pláne, alebo presnejšie, pri zbožnom želaní. Zato však prakticky živelne (tzv. výnimky) vyrástli nové rekreačné strediská a hotely – často v nesúlade alebo v pochybnom súlade s tzv. rajónovými plánmi – a väčšinou megalomanických rozmerov. Rekreačné zariadenia – najmä podnikové – sú užívané veľmi nedostatočne a hotely sú stratové. Pre šport – hlavne pre vrcholový šport – sa vybudoval Areál snov.

Ročný obrat turistov a rekreantov je okolo 5 miliónov a je už dávno neúnosný, najmä v motoristickej zložke. V mechanickom prepočte by sa teda mohli všetci obyvatelia Slovenska raz do roka v Tatrách rekreovať, či venovať turistike. (Treba poznamenať, že z tých 5 miliónov návštevníkov len časť užíva služby rekreačných zariadení a hotelov, väčšina býva v súkromí, v stanoch alebo len prejde autom po ceste Slobody. Tým si teda možno vysvetliť – v celoročnom priemere – tie poloprázdne rekreačné budovy a hotely pri „obrate“ 5 miliónov návštevníkov.

Hovorili sme o preferencii. Tatry by podľa toho mali byť využívané v prvom rade na liečbu. A predovšetkým, resp. výlučne na liečbu astmy a bronchitídy, pretože ich klíma na tieto choroby vplýva veľmi blahodárne, podľa mnohých pacientov „zázračne“. Na Slovensku je podľa rôznych autorov okolo 10 – 15 % chorých na bronchitídu a cca 3 – 5 % astmatikov, teda prinajmenej 750 000 chorých detí a dospelých na tieto choroby, chronické choroby, ktoré by potrebovali nie že liečbu, ale opakovanú liečbu v Tatrách. Roku 1985 sa pre tieto choroby vo Vysokých Tatrách liečilo 25.973 pacientov, čiže 4% z odhadovaného počtu, štyria pacienti zo sto, čiže – radšej bez ďalšieho komentára. Treba ešte uviesť, že roku 1985 mali Odborné liečebné ústavy vo Vysokých Tatrách 1 307 postelí pre liečbu týchto chorôb a liečili 12 165 takýchto pacientov a Československé štátne kúpele mali 1 078 postelí a liečili 13 868 pacientov.

Riešenie uvedených disproporcií medzi potrebou a možnosťami? Je. Aspoň pre časť pacientov, aspoň pre niekoľko ďalších percent namiesto tých úbohých štyroch.

Aké? Predovšetkým: Plniť uznesenia SNR okolo tohoto vydané, to predovšetkým, a ďalej, využiť kapacitu rekreačných zariadení, a to aspoň tak, aby v „medzi sezóne“ neboli prázdne či poloprázdne, ale aby umožnili pobyt ľahším prípadom astmy a bronchitídy. Takíto pacienti sa doteraz liečia v tatranských kúpeľoch, ktoré však sú personálne aj materiálne schopné prijímať aj pacientov ťažších a nie ako doteraz, keď takýchto chorých mali iba 13 %. A na niektorých najľahších pacientov by sa mohli „priživiť“ hotely – viď príklad v Nízkych Tatrách. Zdravotnícku starostlivosť o pacientov najmä v rekreačných zariadeniach by mohli na úväzok prevádzať zdravotníci z odborných liečebných ústavov a kúpeľov.

Toto je len veľmi, veľmi hrubý náčrt problémov a ich riešenia okolo pľúcnych chorôb v Tatrách a tým prakticky aj na Slovensku, lebo väčšina postelí pre ich liečbu je sústredená práve vo Vysokých Tatrách. Ale hlavne: Tatranská klíma pri liečbe astmy a bronchitídy je nezastupiteľná a neprenosná. Že tým ubudne niečo rekreácií? Nuž čo je prednejšie, liečba alebo rekreácia? A keďže Vysoké Tatry sú malé, treba nimi prikrývať rekreáciu len toľko, koľko táto perina stačí a neľutovať venovať o niečo väčší jej kúsok zdravotníctvu. Zdravie národa totiž nie je vecou len zdravotníkov, je to záležitosť celospoločenská, to sa už dávno uznáva. Žiaľ, iba uznáva, inak všetko ostáva len na zdravotníkoch. Myslím, že odborové orgány a podniky by mali obetovať (je to správny výraz?) niečo zo svojich „výsostných“ práv a pomôcť, ako je hore uvedené.

Podniky napríklad aspoň tak, že by prednostne posielali do svojich rekreačných zariadení ľahké prípady astmy a bronchitídy u vlastných zamestnancov. Samozrejme, na úkor práceneschopnosti, nie ako do kúpeľov, v rámci dovolenky.

A tu je ďalší problém, kúpeľná liečba. Prečo liečime v kúpeľoch aj zdravých ľudí? Totiž počas tejto liečby je ich 87 % „na poukaz“, teda počas dovolenky. Na „péenku“, tzv. „X-ku“ len 13 %. Deti sme do toho nerátali. Všetci títo pacienti by mali byť počas liečby uznaní za práceneschopných, ale podľa nejakej zvrátenej logiky sa liečia na úkor svojej dovolenky. Sú teda kúpele pre chorých alebo na dovolenkovanie? Alebo: liečime teda v kúpeľoch zdravých ľudí?

A keď k tomu pridáme ešte aj to, že o pobyte – liečbe takýchto pacientov v kúpeľoch nerozhoduje lekár, ale odborový orgán (ktorý výslovne musí takúto liečbu schváliť !), tak: „Zadržte smiech, priatelia!“
Čo vy na to, astmatici a bronchitici z celého Slovenska?

Na záver: „Bolo by to na satirický smiech, keby to nebolo na zdravotnícky plač.“

Zdroj: MUDr. Imrich Vašečka,
Tatry a zdravie, 1985, rukopis